Prežívame dva ťažké roky. V análoch budú písané ako dvetisícdvadsať a dvetisícdvadsať jedna. Krajina sa zvíja v bolestiach v kŕčoch.
Aj tí najsilnejší žijú v strachu. V obavách o svoj vlastný holý… život, to Magické slovo ľudskej reči, sa otriasa v základoch. Veď sme tu nato, aby sme žili, učili sa tvorili a milovali. Nie sme tu nateraz na zomieranie. I keď, i keď z času na čas vám to ten Najvyšší nedopraje.
Prečo práve Stanko musel odísť? Prečo práve on? To vám nikto nikdy nevyzradí…
Stanko bol fér chlap. Pracovitý, statočný, ľudský, ústretový, dobromyseľný, poriadkumilovný, empatický. Miloval rodinu, rodné Budmerice, voňal zemou malokarpatského kraja. Bol integrovanou súčasťou nášho spolku budmerických fajnkoštérov. Víno bola jeho láska. Nuž k vínu patrí aj chlieb. Chutný a chrumkavý častovský. Stanko nalieval skvelé budmerické víno a ku chlebu podával horúce trnavské párky a pečený bôčik. Všetci spomínajú a do Budmeríc sa radi vracali. Len si spomeňte na slávne naše koštovky. Málo kde na Slovensku sa podobnou srdečnou atmosférou nestretáte.
To je nesporná zásluha aj samotného Stanka Chynoradského.
Stanko odišiel. Je nám smutno. Zatíname päste. Nevzlykáme, neroníme slzy. Budmerickí fajnkoštéri totiž neplačú. O to viac nezabúdajú a spomínajú.
Na Stanka, na človeka, ktorí nás všetkých miloval ………
Spolok budmerických fajnkoštérov a Fedor Malík
